Čo ma naučilo cestovanie – alebo prečo sú osudové stretnutia dôležité?

Najdôležitejšie stretnutia sú väčšinou tie náhodné. Ich zmysel pochopíme až vtedy, keď sme na to pripravení.

Cestujem vlakom. Je pondelok ráno a ja som na ceste do Schladmingu, všetko sa to zomlelo tak rýchlo. V sobotu ráno mi zvoní telefón, volá mi otcova žena, že otec si na horách zlomil nohu a ostáva v nemocnici minimálne dva týždne. Paradoxom je, že to nebolo na lyžiach – otec je skvelý lyžiar – ale na sánkach. Že vyletel zo zamrznutej dráhy do rokliny a po niekoľkometrovom páde narazil kolenom do stromu – výsledkom je 9 zlomením, vrátane kolena. Môj otec – aktívny športovec telom aj dušou – si poleží minimálne pár mesiacov a potom ho čaká vyše polročná rehabilitácia – ak všetko pôjde dobre. No a tieto udalosti ma inšpirovali k napísaniu tohto príspevku.

Späť k tomu vlaku. Rakúsky systém železničnej dopravy je úplne iný ako na Slovensku. Nasadám do vozňa smerom do Viedne, kde ma čaká prvý prestup, a v duchu sa zaprisahávam, že nesmiem zabudnúť vystúpiť. Na Slovensku musíte zväčša číhať nalepený na okne na názov stanice – tu však vidíte názov aktuálnej aj nasledujúcej zastávky na veľkých svetelných tabuliach všade naokolo, tie dokonca hlásia aj prípadné meškanie. Dnes ma čakajú tri vlaky, dva prestupy. V prvých dvoch vlakoch sa neudeje nič zaujímavé, osudové stretnutie až v poslednom z nich. Konkrétne na stanici. 

Dievča, bez make upu, v šuštiakových nohaviciach a v športovej bunde, s najväčšími sluchátkami na ušiach, si ma neprestajne premeriava. Ale v tom dobrom slova zmysle. Vyslovene na mňa zíza, na jej tvári sa však nezračí žiadne opovrhnutie ani agresia. Zloží sluchátka z uší a prehovorí na mňa. Po nemecky. Keďže v mojich sluchadlách hrá Kings of Leon na plné pecky, vidím len ako sa jej na tvári zračí výraz čakajúci na odpoveď a teda pochopím, že tam niekde bola aj otázka. Zložím slúchadla a hovorím jej po anglicky, že moja nemčina nie je ani zďaleka na konverzačnej úrovni. Usmeje sa a pýta sa, tentoraz už v angličtine, či budem na nástupišti ešte 5-10 minút, že si musí ísť kúpiť lístok a že nechce so sebou vláčiť aj všetku batožinu. Odpovedám, že to nie je problém, ale musí byť naspäť, kým nepríde môj vlak. A následne zistíme, že môj vlak je zároveň aj tým jej, a tak odteraz cestujeme spoločne. 

Lekcia číslo jedna – dokonalosť nenájdeme

Vo vlaku mám rezervované miesto, skoro nikto však týmto spojom necestuje a tak si s mojou novou spolucestujúcou sadáme do prázdneho kupé. Asi 30 ročná hnedovlasá športovkyňa, narodená a žijúca v Kolíne. Cestuje naspäť domov, bola navštíviť svoju tetu, ktorá žije v malej rakúskej dedinke v strede ničoho, odkiaľ pochádza aj jej mama. Otec je pôvodom z Českej republiky. Rozprávame sa o cestovaní, pýtam sa jej, prečo na takú dlhú cestu (cez 10 hodín vlakom) nezvolila radšej leteckú dopravu. Lebo mám rada cestovanie vlakom a milujem sa dívať na rakúsku prírodu, hovorí. V tom výhľade je niečo, čo ju upokojuje, čo vo veľkomeste nenájde. A tak sa bavíme o živote, o tom aké úžasné je na pár dní vypnúť a nechať sa pohltiť tým jednoduchým vidieckym životom. Bavíme sa o tom, aké je cestovanie dôležité a ako nie je pre každého. Hovorím jej o dôvode mojej cesty a ona zaželá mojmu otcovi skoré uzdravenie a pýta sa, čo na to mama. Nežijú spolu, odpovedám. Zrazu naša debata celkom nebadane prejde ku vzťahom. 

Jej 92-ročná teta prežila celý svoj život ako ťažko pracujúca farmárka spolu s manželom, s ktorým sú spolu už niekoľko desaťročí – bola to stará škola a iná výchova, hovorím. Ona súhlasí a pridáva: vtedy možnosť rozchodu neexistovala – problémy boli na to, aby sa prekonávali. Žijeme v dobe, kedy má človek nekonečne veľa možností, čo sa odzrkadľuje aj na vzťahoch. Lebo dlhotrvajúce vzťahy sa len tak niekomu neprihodia. Máme toľko možností a tak napriek riešeniu problémov s partnerom a budovaniu toho vzťahu uprednostňujeme rozchod. Hľadáme si dokonalého partnera aby sme s ním mohli začať vzťah – neuvedomujeme si však, že skutočne perfektný vzťah si musíme vybudovať od základov, venovať tomu svoj čas, ochotu a trpezlivosť, vzdať sa ega. Problémom dnešného sveta je, že pri takom počte možností sa jednoducho vzdáme, a z pohodlnosti či lenivosti si radšej zvolíme tú ľahšiu a rýchlejšiu cestu, ako riešime problémy – nového partnera. A kým sa nepoučíme, sme odsúdení prežívať tento kolotoč znovu a znovu, pretože skutočne nikto nie je dokonalý – takého nenájdeme. Búm – lekcia číslo jedna.

Dnes však vo svete nekonečných možností často nevieme, ktorú si vybrať. Čo ak by sme si vybrali inak? Je toto naozaj pre nás to najlepšie? Ako to môžeme vedieť?

Lekcia číslo dva – dokonalosť si vytvoríme

Spomínam si, ako som o dva roky po tejto príhode s mojím otcom cestovala na výlet do Mexika. Bol to darček k štátniciam a tiež taká poznávacia cesta – išli sme tam spoznať jeden druhého ako otec a dcéra. Na ceste trajektom na ostrov sme sa náhodou dali do reči s našim spolucestujúcim – vykľul sa z neho veľmi príjemný spoločník, ktorý nás pozval k sebe domov na večeru – aj so svojou rodinou. So zvedavosťou sme pozvanie pridali a v skratke, bol to veľmi príjemny večer. Počas večere sme sa viedli debaty na rôzne témy, okrem iného prišla reč aj na vzťahy. A domáci nám rozpovedal príbeh o tom, ako sa ho raz pýtali, ako vie, či žena, ktorú si vybral, je pre neho naozaj tá najlepšia – čo ak by stretol lepšiu? A on odpovedal: vybral som si ju a preto je najlepšia. Opäť tie osudové stretnutia. A lekcia číslo dva.

Paradox voľby – vybrali sme si správne?

Volá sa to paradox voľby. Ako hovorí Peter Ludwig vo svojom článku, väčšia sloboda rovná sa tažšie rozhodovanie. A jednoduchšie skákanie z jedného riešenia na druhé. 

Uvedomujem si čoraz viac, že veľa času trávime hľadaním dokonalosti, toho najlepšieho, čo môžeme mať. Nie sme dostatočne trpezliví a je pre nás jednoduchšie vzdať sa pri prvej prekážke a hľadať ďalšie možnosti, či už ide o vzťahy, kariéru, výber životnej cesty, po ktorej kráčame.  Ako povedal mi amigo – zoberte to, čo ste si vybrali, a spravte z toho to najlepšie, čo dokážete.

Cesta vlakom aj dovolenka v Mexiku sú už takmer zabudnuté, tak ako aj naše ďalšie rozhovory. Meno toho dievčaťa a ani spolucestujúceho mexikánca si už po rokoch nepamätám, ale na túto lekciu nezabudnem nikdy. Nuž, predsa len niektoré stretnutia sú osudové a ich význam pochopíme až vtedy, keď sme na to pripravení. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *