Sme odrazom spoločnosti alebo sme len zabudli, čo to znamená byť sami sebou?

O pojme mindfulness sa v odborných kruhoch narozprávalo už veľa. Rozprávať a praktizovať však nie je to isté. Ako teda vyzerá také prežívanie prítomnosti?

Mindfulness je psychologický proces privedenia pozornosti k tomu, čo sa v danom momente deje. Takéto uvedomelé prežívanie však nie je automatické, vyžaduje sústredenie a aj prax. A ako vo všetkom ostatnom, aj tu platí, že čím viac ho praktizujeme, tým menej sa naň musíme sústrediť. 

V ľudskej reči by som mindfulness opísala aj ako stav, kedy sme v kontakte sami so sebou – so svojou intuíciou, nerozmýšľame nad minulosťou či budúcnosťou, sústredíme sa len na to, čo sa deje teraz. Sústredíme sa na vône, ktoré nás obklopujú, slnečné lúče (pozri aj niksen), osobu, ktorá sedí oproti nám a vedie s nami rozhovor.

Znie to celkom prirodzene, však? Koľkí z nás sa však aspoň na chvíľu zastavia a vypnú autopilota, na ktorom fičia prevažne celý deň?

Problémy s krátkodobou pamäťou

Poznám veľa ľudí (a musím sa priznať, že k nim patrím aj ja), ktorí si po stretnutí s niekym novým nezapamätajú jeho meno. Proste povedia, že pamäť na mená nemajú. Ale je to naozaj tou pamäťou?

Pravda je taká, že si mená iných ľudí nepamätáte, pretože vás nezaujímajú. 

Argumentujete, že nie, predsa len to bude tou pamäťou. No nebude. Pretože ako by ste si nepamätali niečo, na čom vám záleží? Alebo jednoducho len nedávate pozor pri predstavovaní? Zapnúť autopilota, podať ruku, vypnúť zvuk. Bum, a opäť netušíte, ako sa volá ten cudzinec pred vami, aj keď ste sa práve zoznámili. Lebo nežijete v prítomnosti, fungujete na naučenom a toľkokrát opakovanom vzorci správania – volajme ho “zvyk”. (Mimochodom, odporúčam prečítať si úžasnú knihu Sila zvyku, ktorá Vám objasní pôvod a následky správnych i nesprávych zvykových slučiek v komunitách aj v globálnych spoločnostiach)

Hlavne nebuď iný!

Pravda je taká, že sociálny tlak potláča našu intuíciu a naše spojenie s naším vnútorným ja. Ak je to, čo robíme, v rozpore s naším vnútorným svetom, cítime sa nešťastní a pátrame po príčine. 

Sociálny tlak má korene už v našom detstve – celý systém nás v podstate tlačí do uniformity. Nebuď iný, nepýtaj sa, nevytŕčaj, prečo nemáš jednotku ako Janko? 

Počas štúdia na vysokej škole nám raz zadala profesorka angličtiny úlohu, súčasťou ktorej bolo prezentovanie pred celou triedou. Môj prejav vždy býval dosť výrazný a bolo tomu tak aj pri tejto prezentácii, skrátka som sa cítila komfortne prezentovať riešenie v cudzom jazyku pred triedou plnou ľudí. Keď som skončila, mala som zo seba dobrý pocit – až do chvíle, keď mi profesorka vrámci spätnej väzby vytkla, že som bola príliš sebavedomá. Bola som podľa nej príliš výrazná. Nebuď iný, nepýtaj sa, nevytŕčaj.

Aj pračlovek vedel, že byť iný sa nevypláca

95% ľudí sa chová stádovo, majú strach byť iní, byť svoji. Radšej ako v spojení so samým sebou, žijú v spojení so spoločnosťou a so strachom odlíšiť sa. Veď predsa keď raz pračlovek zabil mamuta, nemal čas zaoberať sa nebezpečenstvom okradnutia zo strany suseda – ak bol sused rovnaký, ako on. 

Ak by bol však iný, vytŕčal by, nezvyčajne by sa zaháňal kyjakom, alebo by sa ním nezaháňal vôbec – svojou odlišnosťou by vzbudil podozrenie a predstavoval potenciálne nebezpečenstvo. Aby sa pračlovek mohol sústrediť na základné aktivity a potreby, jeho mozog automaticky vypol kontrolku POZOR nebezpečenstvo – pretože neidentifikoval nič neznáme.

„Väčšina ľudí žije viac podľa módy než podľa rozumu.“

Georg Christoph Lichtenberg

Už od doby jaskynných malieb máme sklon sa snažiť na seba podobať, zapadnúť. Namiesto obrázkov v jaskyni dnes obdivujeme neznámych influencerov na instagrame a kupujeme si nimi odporučené produkty. 

Nekritizujem to, aj ja sama tomu predsa len niekedy podľahnem. Celkom sa tomu tlaku dnes asi nevyhneme a naše deti už vôbec nie. Do pléna však dávam otázku, či nie sme skôr odrazom spoločnosti, ako samého seba?

2 comments
Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You May Also Like