Ži a nechaj žiť – alebo aj stará známa parkovacia ruleta

O tom, ako vždy vyjsť z parkovacej rulety ako víťaž. Aj keď (takmer) nezaparkuješ.

Letné nedeľné popoludnie, Železná studnička, parkovisko. Priemerný bratislavčan už tuší, kde bude problém; pre neznalých veľmi rýchlo vysvetlím. 

V takomto lukratívnom čase sa tu v našom mestskom lese stretáva pol národa. Takmer každý si túži vychutnať babie leto v prírode s rodinou, napešo či na bicykli. Ako inak, drvivá väćšina ako spôsob dopravy na miesto oddychu volí auto. A áno, tušíte správne, prichádzame k problému – kde zaparkovať?

Parkovanie samotné by som problémom nenazvala. Okej, miest nie je ani zďaleka dostatok ale funguje tu starý známy kolobeh – jeden odíde, druhý príde. A tak si čakáme v rade aj my, za nami aj pred nami ďalšie (podozrivo) trpezlivé autá. Keď zrazu pred nami vidíme odchádzať naraz dve autá, viem, že sme práve vyhrali jackpot v parkovacej lotérii. Až na jeden háčik. 

Ako tak cúvame, vedľa nás, na druhé čerstvo uvoľnené miesto, doslova vletí auto mimobratislavskej ešpézetky – priamo z cesty! Čiže auto, ktoré si nevystálo radu, tak ako bežní smrteľníci, ale prešlo cez chodník a vyvýšený obrubník priamo z hlavnej.  

Mám plno dobrých vlastností a tiež zopár hrozných, ktoré si uvedomujem a neznášam ich na sebe. Napríklad, keď niekto porušuje pravidlá nielen cestnej premávky ale aj dobrých mravov, idem z kože vyskočiť.

Z auta vedľa nás vystupuje rodinka – drsne tváriaci sa pán, dredatá pani a ich asi trojročné dieťa. A samozrejme mne nedá, ohradím sa v mene našej posádky a aj v mene päťdesiatmetrového radu aút za nami, ktorý čaká na zaparkovanie. 

Čo ma zaráža, je reakcia samozvaného parkovacieho mága, ževraj mám zavolať políciu a že to nie je nelegálne, a že on je vlastne šikovný, lebo našiel cestu ako obísť čakačku, keďže parkovisko obišiel údajne už dvakrát. A že je to chyba mesta, že má zabezpečiť parkovanie. A že nevieme parkovať.

Prosím?

Žiaľbohu, alebo aj chvalabohu, že žiaľbohu, jeho obhajoba ma vytáča ešte viac a prilievam do kotla. Až keď ma priateľ upozorní, nechávam to tak a som rada, že pomaly miznú v diaľke. Veľmi pomaly. Ešte odfotiť auto, keby sme “náhodou” prišli k nejakej majetkovej škode na parkovisku, a ide sa na prechádzku. 

Ego versus sebareflexia

Až keď tento stret s tretím druhom predýcham, som schopná uvažovať racionálne a celú situáciu si prejsť v hlave. A prichádzam k dvom poznaniam:

1, že sa musím zapísať na kurzy anger managementu

2, že ži a nechaj žiť je pre veľa ľudí len frázou

Okej, nech hodí kameňom, kto je bez viny, kto nikdy v podzemnej garáži nezabočil do protismeru, keď uvidel posledné voľné parkovacie miesto, kto nikdy nezastavil na blikačkách na zastávke, keď vyhadzoval doma babku s nákupom, a kto nikdy v rannej špičke nešiel aspoň jednu-dve zelené v bus pruhu. 

Sú pravidlá a pravidlá; a potom sú rovní a rovnejší. Alebo aspoň tí, ktorí si o sebe myslia, že sú niečo viac. 

Princíp ži a nechaj žiť nespočíva v tom, že nikdy žiadne pravidlá neporušíme – ale v tom, že ak ich aj porušíme, nedegradujeme tým niekoho iného. Celý život vyznávam jeden princíp, podľa ktorého sa riadim v každodenných situáciách – moja sloboda končí tam, kde začína sloboda toho druhého. 

A tiež v selekcii – staré známe chose your battles, you cannot win all the fights – vyberajte si, do akých bitiek sa púšťate. Táto konfrontácia bola vopred prehratá, pretože s egomaniakom sa nevyhádate, má svoju pravdu a svoju “šikovnosť”. Avšak každú situáciu viete využiť ako zrkadlo. Sebareflexia. Koľkokrát sme už boli v opačnom gardé? 

Nad každým zážitkom, či už negatívnym alebo pozitívnym, môžete mávnuť rukou a priliať trošku síry do kotlíka potlačovaného hnevu; alebo sa môžete pozrieť do zrkadla a sama seba sa spýtať – čo ma táto situácia má naučiť? Nie som náhodou niekedy ja tá, čo druhého nenechá žiť? Nestalo sa mi niečo takéto preto, aby mi to konečne otvorilo oči?

Z každej situácie totiž môžete vyjsť ako víťaz alebo z nej môžete vyjsť ako porazená. Môžete na ňu buď zabudnúť, alebo sa z nej poučiť. Lebo aj tam kde ste prehrali, stanete sa víťazom, ak si nastavíte zrkadlo a niečo si uvedomíte.

A čo vy? Kedy naposledy sa vám stalo niečo podobné? Budem rada, keď sa podelíte so mnou o svoje zážitky na lucia@cappuccino-coach.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You May Also Like